Obsadil si ma
Smútkom belasým
Rezervoval si
U mňa
Nečestné miesto
V koncoch
Sú zriedkavé
Začiatky
Staronové
Poklesky
A novostaré
Odpustenia
Prerážajú
Nebesá
Výkrikmi
Blahoslavení
Lační po
Spravodlivosti
Akej Pane
Máš liek
Na moju
Belasú

Suddenly

A náhle sa otvára brána a vieš where
To go
Zivot sa neskladá len z runaway
Zrazu veci samé naskáču ti in your
Head
Čo jazyk má priniesť za spit
Aby nebola prisladká aby burn
Preveľmi too much
A náhle sa otvoria dvere closed
Vieš máš čas zvoľ si freedom
A sem tam potrebuješ time out
A náhle cesta je fight
A zároveň peace
V úplnom quiet
Sometimes
Let it be

Iba sa ti zdá
Že sa
Stromy
Držia
Starých
Listov


Iba sa ti zdá
Že vody sú
Pokojné
Pod hladinou
Je more
Života

Iba sa ti zdá
Že stojím
Na tom
Istom mieste
Ako pred
Svojim
Zrodením

Len sa tak pohrávam
So slovíčkami
Naložená v náleve
Bezmyšlienkových
Pochodov
Vykopnutého rozumu
Spomínam si matne
Na jasné detstvo
A svoju izbu
Predýchavam
Ostrie slov
Svojich pálivých
Právd
Na sebe tieň
Po šatách
Z farbičiek
Detstvo
Dýcha ich
Vôňa na mňa
Aj toto sa na mňa
Občas hrá
V sladkom
Nezabudnutí

Už klopú
Na dvere srdcia
A kreditky
Exotické sviatky
Bez snehu
Už tradične
Zelené trávniky
Ošumelé stromy
A trendy stromčeky
Trendy sviečky
Coolové Vianoce
Sú akože že vraj
Tu
No ja som mimo
Nie som trendy
Nebláznim sa
Z akcii
Oslávim to
Ako viem
Tradične
A nudne

Večer skáče zo striech

Do mojej izby

Mačky sa plazia

Popri múroch

Pozerám na perspektívne

Strávenú noc bez

Každého nie len

Bez seba v tebe

A naopak

Počasie je jarumilné

Vianoce sa tlačia

Z košíkov

Supermarketov

Nálada je hlboko

Nad nulou

Fajčím s horami

Obláčiky túžby

Po belosti

Tej všednej

Nevšednosti

O nás dvoch

Môžem vravieť

Donekonečna

O mne len pár tvojich

Slov presviedčaš ma

Že som jednou

Z mnohých

Naozaj presvedčená

O jedinečnosti

Cestu splietam

S inými tiež

Presvedčenými

Tebou

Idem na vec zo svojho začiatku

Z konca seba teba a iných

Poznaných a nemenovaných

Idem na seba z kraja sveta

Z dna pohára vylievam

Prebytok sĺz

Nikdy nie je neskoro

Vraj sa spoznať

Odhaliť čiernu

Prefarbiť sa nabielo

Všetci chceme návrat

Do innosence

Omrzelo ma obchádzať

Seba v pravdách

Prítomných

To som teda zvedavá

Ako mi chceš nahradiť

Sto rokov samoty

Odkvitnuté ruže

Pár nezodratých

Črievičiek a šaty

Pre chudobnú kráľovnú

Ako mi nahradíš

Nestarám sa

Ty si to sľúbil

Pamätáš si svoje slová

Sľuby kráľovské

Sú záväzné

Aby som predišla

Vlastnej šedosti

Kúpem sa

V perličkovom

Kúpeli

Celebrít

Plávam vo

Vani luxusnej

Lode

A miešam si

Pri tíví

Studenú kávu

Smejem

Sa do ich

beztvárii

Miesto ovládača

Držím si v hrsti

Svoj zatiaľ

Zdravý rozum

Opar
Zmizne
Z pier
Ale
zradný
Bozk spáli
Aj tie
Najkrajšie

V tú chvíľu potrebovala

Tak málo

Uistenie že

O ňu stojíš

A ty si jej zas

Ako je u teba

Tým najhorším

Zvykom podal

Pohár

Bez vody

Ktorý sa v jej

Rukách

Rozsypal

A porezal

Nádej krehkú

Ako krídla motýľa

Nemám muža
Povedala prostú
Vetu
Náhle krásne
Slobodná
Keď Pravde
Hľadela do očí
Sediac pri studni
V poludňajšej páľave
Stretla sa v Tebe
So sebou
Ty smädná po
Ňom
On zas po tebe
vymenili si vyprahnutú
Zem duší
Kto koho viac napojil
K vzkriesenému
Životu

Jesenná

Sleduješ

Papierového draka

Unáša ti vieru

Detstvo

Rozprávky

Pohľad sa ti láme

A pristáva

Na topánkach

Vo vlasoch

Drieme sila

Dozretých

Snov

Opadané

Listy niekde

Vedľa teba

Plody dozreli

Pre iných

Pre teba len

Tušenie lastovičiek

Smäd po lete

Vraj postačí

Lámavosť svetla na hrane

Tmy

cesta v odlesku dažďa

Mojich očí

Pofúkanie rán v mrazivých

Úsmevoch

Tvoje nedotknuteľné

Dotyky

Vydržím pohľad

Zrkadiel

Má to stačiť

Musí

Ale nemôže

Konečná vystupovať

Zatrilkuje

Na slobode

Vtáčik

A pri prvom

Rozlete

sa dá chytiť

do kŕdľa

podobne

sklamaných

ranených

väzňov samoty

Vidím že to

Nejde inak

Ako rozuzlením

Zamotaných vzťahov

V klbku

Zdanlivo pokojné

Svedomie

Ma trápi

A pýta si kľúčik

Zovretý v tvojej

Dlani

Načiahla som sa

Rukou

Do tmy

Naslepo

Otvorila oči

Dokorán

Svojej duše

Stíšila som

Hlásne trúby

Sveta

Vraveli

Že len tak

Ťa nájdem

Uverila

Som skúseným

Ja sa zmenšujem

Prečo sa

Mi potom

S každým

Priblížením

Vzďaľuješ

Podľa Teba

Som

Blahoslavená

Keď

V objatí tmy

Zaspávam

Nalačno

Vyschnutá

Na púšti

V popraskanej

Zemi

Bez lásky

Podľa

Seba

Som

Blahoslavená

Keď

V tejto

Zemi

Zapustím

Korene

A vytryskneš

Zo mňa

Ty

čo viac
ako
slnko
čo
preráža
oblaky
napité
súžením
čo viac
ako
more
bezútešné
čo
sa v zúfalstve
triešti o skaliská
čo viac
ako tretí
svet
blaženého
chudáka
čo viac
ako
odpočinok
po
zápase
so životom
čo viac
ako
nádej
a láska
v tvojom
úsmeve
čo viac
ako
raj po
zápase
s Tebou

Stretnúť sa

S Tebou

A dať sa im

Vysypať ti slzy

Do rán

Ty ich

Uzdravuješ

Oni Ti

Asistujú

Vidieť

Sa v Tebe

Zhliadnuť

Kúsok

Seba

V nich

Veľavravné

Ticho

Keď ma

Počúvaš

Málo

Slov

Keď

Ma obklopia

Sebou

Rovnováha

Nie sú

Premárnené

Rána

Nie sú premárnerné

Noci

Keď v zdanlivej

Nečinnosti

Zachytávam

Do sita svojho

Srdca

To najcennejšie

Tvoj Hlas

S venovaním

Položiť ruku na teba

Očami vykričať všetko

Ty mlčíš

Premáhaš v sebe

Parížsky splín

Prší ti duša,

Nie je to

Prietrž, purpurový

Lejak bije

Ťa krupo-bytie

Svoje sny

Zbieraš

Z tvrdej dlažby

Vo mne

Živá Voda

Lepím ti

Krídla

Pristaneš vo mne

Odovzdáš mi

Slzavý úsmev

Pravdivé

Klamstvo

O sebe

To sa stáva

Aj iným

Pole

Na poli

Kvet

Na kvete

Včela

Roj a úľ

Včelí rod

Včelár

Rodina

Mlieko

A med

Puto

Láska

Nenávisť

Vzťahy

Ľudstvo

Štáty

Kontinenty

Zemeguľa

Vesmír

Atlas

Prst v atlase

Hory a lúky

Pole

Kvet

Oznámim

Keď

Budem

V tom

A bude

Sa na čo

Pozerať

Oznámim

Keď

Sa narodí

Nové

Dieťa

Z môjho

Srdca

Oznámim

Keď

Sa nadýchnem

Života

Vydýchnem

Na vás

Dúhu

A rozpršia

Sa ruže

Oznámim

Prílet

Papierového

Bociana

Ako

Anjel

Stojí

Na stráži

Ja stojím

Pred

bránou

Iba

Tušená

Oznámim

zaklopem

Vstúpim

V šume krídel

Ospalá nádej

Nepadá
sneh
a
neštípe mráz
slnko je
stále
námesačné
a nik sa
nespýta
čo ďalej
čakajú zázraky
chcú aby
padala jedna
malá hviezda
a za ňou
ešte väčšia
chcú híkať
nad
maľovaným
slovom
chcú spadnúť
do mojej duše
a tam
dolu v studni
som ja
bez vody
aj
bez vedra

Bola so m trikrát pri mori.
Trikrát na mňa zapôsobilo fascinujúcim dojmom.
Zimomriavky na celom tele som mala prvýkrát,
keď som netrpezlivo naťahovala krk a otáčala
hlavu na všetky strany ešte sediac v aute,
kde už to more je?! A zrazu sa mi vynorilo
v celej svojej nádhere, trblietajúce sa, splývajúce
s belasou oblohou, na ktorej nebolo jediného
mráčka, len slnko, odrážajúce sa od pohyblivej
hladiny. Videla som more z terasy nášho privátu,
vždy iné, v neustálej premene v horúcom dni.
Videla som ho v noci, nie, vtedy ho nebolo
ani možné dobre vidieť, len akýsi náznak
mora, ale bolo priamo predo mnou, čierna
hýbajúca hladina, pracovalo neustále,
upozorňovalo na seba, za noci útočilo na sluch
- v tme sa dalo lepšie sústrediť na jeho symfóniu
prílivu.. Ráno ma rozobralo do nového dňa,
nedá sa spať, priam je to hriech, more ma lákalo,
výbilo, túžilo sa stretnúť a jeho volaniu a slanému
mámniu sa odolať nedá.

Nikdy nie je more krajšie ako skoro ráno.
Je priezračne čisté, tak čistú vodu nevidíte
nikde. Za noc sa prečistilo a bolo opäť pokojné,
pripravené prijať nás, ľudí. A mne iba teraz
po dvoch mesiacecoch od dovolenky prišla
na um symbolika našich dní.
To čisté more zrána mi pripomenulo, že každý
deň dostávame novú šancu, môžme začať odznova.
Každý jeden deň.. Nie, nie je nám súdené zbaviť
sa problémov, no za noc sa niečo stane.
Odplavíme starosti a ponoríme sa do mora spánku.
Nová šanca pre každého z nás. Čistí ako more.
Začať deň s čistým štítom, to nám ponúka
Božia láska.

UMENIE 2.

V dobe postmoderny, keď všetko chytá akýsi retro štýl už ani neviem, čo je a čo nie je umenie, kam mám to množstvo elementov zaradiť.
Od konfekcie, filmy, očenášovú televíziu, rozhlas náš každodenný a internet stále cennejší nad zlato. A móda, keď najvychytenejším džobom dnes je hair stylista, vizážista a návrhár, aby ste boli vždy in a božechráň out, aby ste mali na každú príležitosť dokonalý outfit a vizáž hollywoodskych hviezd, - aj my už máme svojich horných, - určite nad desaťtisíc, - za umenie sa pokladá všetko..
Ako asa obliekate a hlavne za koľko, v čom sa vozíte, umenie ako jesť, kedy je vhodná doba na počatie maximálne prípustného jdného dieťaťa atak ďalej a ďaleko, preďaleko siaha všemocné "umenie" postmoderny v dvadsiatom prvom storočí..
Umenie klamať a petvarovať sa tu bolo vždy a od nepamäti, len si to niektorí dobročinní šmrncli troškou ľudskosti na opustených a týraných a inak hladujúcich po troške lásky a pravdy a milých slov.

Umenie v sexe a vo vzťahoch, zo všadiaľ sa na mňa valí a ja sa už len blahosklonne usmievam nad tým, ako si zlepšiť zbabrané vzťahy, ako podvádzať a zatĺkať na každom kroku, ako dosiahnuť úžasný tantrický sex a ako sa spoľahlivo chrániť, aj to je umenie, - ja to skôr považujem za vyhnutie sa realite a normálnosti. Ale nech si každý má, čo chce, aké umenie to bude sa z toho všetkého vysekať a bohorovne vstať a kráčať ďalej, - kam? Do samého umenia nie žiť, ale umrieť s úsmevom a akože čistým svedomím..

Umenie variť, umenie piecť, umenie sa rozhodnúť v správnej chvíli a postaviť sa proti davu, umenie plávať proti prúdu, umenie vysloviť hlasné áno a nebojácne nie, umenie krotiť vášeň a uchrániť seba aj iných od zlomeného srdca a blázinca, umenie trpieť, umenie žiť,
umenie umierať, umeni veriť bláznom a deťom, umenie kriesiť nádej a zachraňovať nenarodených, umenie pozrieť do tváre dieťaťu s leukémiou a umenie utrieť slzy tomu, čo je statočnejší ako ja, umenie slobody, pravej, skutočnej, umenie neľúbiť ľúbeného, umenie dostať sa až na vrchol svojich síl a dať sa pribiť na kríži, umenie život stratiť a ešt väščie umenie ho znova a inak žiť, umenie nájsť sa pozbierať zvyšky rozbitého zrkadla.. A umenie sa na seba v tom pozliepanom zrkadle pozrieť, umenie povedať áno, som hajzeľ, umenie povedať prepáč...
Nedá sa ujsť, pred sebou neutečieš, spieva Tásler.
Ujdeme pred dnešným "umením?"

UMENIE 1.

Od malička ma priťahovalo.
Fascinovaná som si listovala v knižkách, - naši ma vždy zásobovali kvalitnou literatúrou, vždy vo mne podporovali moje talenty, dávali mi krídla, ktoré stačilo roztiahnuť a už som lietala v svojom svete fantázie.. Nie rozprávok.. Narodila som sa s umeleckou dušou a pokiaľ mi stav dovoľovalo dala som si voľnosť. Tak som sa rozplývala nad zbierkami od Pijoána, jeho hrubé knihy boli ťažké a veľké a ja som v nich listovala stránku po stránke, kĺzala som očami a rukami po kvalitnom kriedovom papieri a čítala autorov známych maliarov.
Veselo a rozkokošene sa na mňa usmievali barokové a rokokové dámy v svojich krinolínach, vzdychala som nad dobovými šatami a najmä jemnými odtienkami ich zdravým kypiacej pleti, - vtedy boli v móde moletky, dnes by sa z nich smial celý svet.. Nuž čo, doba je doba a svoje prísne okuliare, ktoré zaostria aj na maličké nedokonalosti si nezloží.. To bolo moje detstvo a ranná mladosť, dlho som sa tešila z krásnych olejomalieb, temperových a anylinových plátien, z krásnych, ale príliš vážnych bez detského úsmevu infantiek a dvoných dám, ktoré sa ešte aj dnes prísne pozerajú v galériách Prado Madrid, či parížskeho Louvre.. A potom ruská škola.. Detailne zachytená bieda cárskeho ruska, brezové lesy, zasnený Puškin, či ikony Madony s dieťaťom.. Rusko a jeho sibírske zimy, biedne do zem zatlačené zemľanky, alebo bojari, či hravé ruské leto na dedine, chudobnej zemľanke.. Takto ľudia žili, takí boli, taká bola ich doba, ako ju zachytili svojimi zázračnými štetcami maliari šírej Matičky Rusi.
A na strane druhej nehorázny prepych Carskeho sela, Katarininho dvora, či Petrodvorca, Fabergerovo vajce, východná šľachta sa predsa nemohla dať zahanbiť a zaostať za parížskym Versaillom a inými dominantami civilizovanej západnej Európy.. Trojanova galéria a Ermitáž skrývajú bohatsvtvo neoceniteľnej hodnoty a nádhery..

A ja, malé dievčatko a dospievajúca mladá dáma, očarená umením, pokúšala som sa pochopiť celú vážnosť tej doby - neskutočnej biedy a nehorázneho snobizmu, všetku ľahkosť a povoľnosť nemravných červenajúcich sa dám a dobre živených nahých tiel oslavujúcich ich bežné radosti a víťazstvá v bitkách na poli svetových dejín aj na tých domácich.. Oslavy na počesť boha Bakchusa, Bakchanálie..

A tak som si v svojom malom svete tvorila svoje vlastné umenie.
Roztiahnuté papiere a pastelky všetkých druhov, vodovky, temperky boli mojou súčasťou, moja dušička bola ľahká a hravá, farebná ako dúha, rozochvelá ako vzduch letného rána a vášnivá ako sparná letná noc.. To som všetko prenášala na svoje malé potréty. Ruky a tváre, zástupy postáv tvorili svet čistého dieťaťa, tak veľmi izolovaného od kamarátov v svojom veku. Vyrástla som.. A už ma nadchýna svet internetu, svet priateľov z opačnej strany portála, dušička je online a už si nemusí vymýšľať imaginárnych ujov a tety, mám ich nadosah.. Zažiadalo sa mi vytiahnuť farby z duše a nakresliť niečo
do počítača, možno sa vydám touto cestou a opäť to bude umenie,
moje umenie.. Kde mi však zapadol kľúčik od farbičiek môjho detstva?

Život je o

Donekonečna bojujem s mamou o poriadok vo svojej izbe.
Moja úbohá pracovitá maminka má utvelú predstavu, že
jedine v poriadku sa človek môže dobre cítiť a plne sa
realizovať.. A pomáha mi s ním ako vládze..
Lenže ja nemôžem za to, že mne na tom, či mám pár
milých drobností okolo seba až tak nezáleží, skrátka
mne to žily nereže. Môžem ja za to, že pr mňa sú
podstatné celkom iné veci? Ja mám svoj poriadok,
ktorý považujm za oveľa dôležitejší, poriadok
v sebe, v svojej duši, ten je pre mňa prioritou začiatku
aj konca mojich všedných nezaujímavých dní.
A pri tom ja milujm poriadok a keď sa mi mama chytí
do upratovania opakujúc neustále tie isté vety ako
aspoň papieriky si po sebe vyhoď, to predsa dokážeš
a behá po celom dome a odkladá po každom neporiadnikovi
jeho "milé drobnosti," vtedy sa aj napriek jej frfotaniu cítim
ako v raji. Učeš sa, umy sa, obleč sa. Čo si ty za ženu,
v tvojom veku som už dávno mala teba, opakuje mi dôrazne
akoby som to nevedela, že aj ona bola mladá. Dobre vie,
že mám so sebou problémy, preto ma takto motivuje.
Kedysi, v časoch mojej hlúpej búrlivej mladosti mi to
išlo poriadn na nervy a bola som vytočená na maximum,
ale v mojom veku, v rokoch mojej mamy, "keď som ťa
mala," ma to jej frfotanie na moje bordelárstvo vôbec
netankuje a páve naopak, viem, že jej na mne záleží,
že chce aby som bola dobre vyzerajúca mladá žena
a nie tá šlampentná, nemožná žena, ktorá sa na obed
vykydne z postele a straší dlho do noci.
Pre mňa je život o inom.. Svoje dni neanalyzujem podľa
poriadku a bolderárstva, ale podľa intenzity bolesti,
ktorú mi pravideľne dávkuje moje telo.
A papieriky na zemi, šaty na stoličke, knižky v posteli
a iné veci, bez ktorých sa nezaobídem.. Prosím vás..
Život je o spúste iných maličkostí, no najmä o istote,
že niekto vás miluje a niekomu nie je jedno ako vyzeráte
a v akom postredí žijete. Pokiaľ som pre niekoho taká
dôležitá, potom sa v tom svojom neporiadku cítim
ako v najčistejšom päť hviezdičkovom hoteli.

Pristihla som sa, že zase na neho myslím viac ako by bolo žiadúce..
Opäť bol so mnou všade kam som sa pohla, tak ako po celé tie nekonečné roky, keď ma, pravdaže úplne nevedome "strážil" a hrial na každom kroku a pri každej činnosti..A to isté sa zopakovalo nedávno..

Bol so mnou na terase, keď som chytala jesenné slnko a vietor do vlasov, viedli sme rozhovory len tak, o všetkom, komentoval spolu so mnou televízne súťaže, všetky relácie, spoločne sm riešili politiku
a krútili hlavou, kam to spejeme, - pravdaže do záhuby, na tom sme sa vzácne zhodli.. Počúval so mnou moju obľúbenú hudbu, vždy sme mali rovnaký vkus a dokonca som sa pred ním nehanbila spievať, napodobnujúc moju milovanú Tarju, on sa usmieval, bol môj jediný divák a ja som sa preto, kvôli nemu snažila ešte viac, najviac, ako som vládala, on bol jediný ochotný poslucháč a nikdy sa mi nevysmial, aj za to som ho milovala..

A bol so mnou aj v posteli, čítali sme spolu knižku a keď som zhasla svetlo všetko sa opakovalo ako po všetky tie roky, boli sme skrátka spolu, pri sebe stúlení, nebolo viac samoty a keď nás pemohol spánok, úsmev mi krášlil tvár, - nočný farebný motýľ iba pre neho..

Ráno bolo rovnaké, bol so mnou, spolu sme sa budili do ďalšieho dňa a mne sa zrazu už nechcelo spať, lebo on bol so mnou..Viete, aké sú nádherné rána s milovanou osobou? Za oknami sa prevaľovala septembrová hmla, ale v mojej izbe žiarilo slnko a leto, naše leto a vôňa našich káv. A opäť sme spolu čítali môj román, leniví na všednosť, keď vládne dňom sivá.. On bol so mnou a to bolo to podstatné, na ničom nezáležalo, ani na neporiadku okolo mňa, záleží na takých hlúpostiach, keď ste práve dobyli vesmír?

On tu bol so mnou.. Živý, skutočný, reálny, krásny..
Ale nemôže.. Nemôžme.. Niečo som si uvedomila..
Kedysi mi sny pomáhali prežiť, dnes ma brzdia a zatláčajú do kúta..
A to už nechcem.. Stal sa pre mňa magnet, krátky útek od seba.
Asi to už ide s vekom, ja neviem, ale povedala som mu zase choď, odíď. Už to nebolelo, naopak, opäť som to ja, sama sebou a sama so sebou, bez neho. Bez jeho objatia a úsmevu, jeho teplých srdečných očí.. A tentoraz viem, že som ho nestratila, už o neho neprídem nikdy.
V čase núdze sa objaví a budeme spolu. Je mojou súčasťou, a čo na tom, že ja do jeho sveta nepatrím? A netuším, kde skutočne je, kde a s kým žije, komu patrí jeho úsmev, jeho hlas, komu patrí on? Nepátram.. Hlavné, že niekde je.. Zjaví sa, keď ho nebudem čakať, tako vždy doteraz. Ak ho nechám žiť, nemusím sa hanbiť za svoje city. Už nikdy.

V kostole v sobotu večer bolo málo ľudí..Aj kázeň bola krátka, ale pekná. A ja, sediac pri mame a sestre som si hriešne dovolila ni len počúvať, al uprela som svoj zrak aj do svojho vnútra..

Pozerám spoza okien môjho teplého domova a tancujem spolu s vločkami za oknom.. Vo mne vláne radosť a celá sa rozcvengám rolničkami.
Je zima, blížia sa Vianoce! Niečo sa vo mne roztápa, - odolám lákavému tancu snežných víl pod lampou? A už sa rýchlo obúvam do topánok, - zdá sa mi, že ich nosím večnosť, - a vybehnem len tak bez vetrovky a šálu ped náš dom. Vietor ma neodmietol, berie ma do krúžku so snehovými vílami, - taký výnimočný ples sa neodmieta!
Krútim sa a nastavujem chladnú tvár, vo mne sa však rozhorelo nečakané leto.. Tento bláznivý kúsok si dovolím iba v zime..
Každý je pri telke, za počítačom, ľudia hltajú virtuálny svet viac, než kedykoľvek predtým, lebo život online sa zdá zaujímavejší ako život naživo.. Všetko je na webe, aj virtálna zima, Vianoce a chumelice, všetko sa dá kúpiť online shoping a zaplatiť homebanking, aj vzťahy nakrátko.. No a čo? Mňa zaujíma pustá ulica, vietor, môj gavalier a snehový bál pod lampou.. To je moje bláznovstvo..
Aspoň niečo ešte ostalo reálne, keď sa offnem. A vôňa čaju a pečiva z domu ma zláka dnu a mamin hlas:
"Poď ideme," ma celkom preberie.. Som v kostole, koniec omše, vychádzame.. A ja zistím, že je ešte stále september..
A tu zrazu zaduj ostrý severák.. A ľudia vravia čosi o tom, že bude snežiť, ponáhľajme sa domov.. K telke a za počítače.. A ja začnem
tancovať vo vetre a všetci sa čudujú.. Netušia, že som už v jeseni stihla svoj prvý ples..

Dnes nebo nevyzeralo dvakrát priaznivo, keď som sa prebrala zo sladkého spánku a nemilosrdný nový deň obrátil moju rozospatú tvár na druhý bok.Nikdy mi nie je jedno ako začnem deň a po každom prebudení mám strach.. Zakorenený strach z astmatického záchvatu..
Našťastie mi to ani včera ani dnes nehrozilo. Obe oči otvorené, hľadiace na plafón a potom môj pohľad zablúdil smerom k oknu.
A za ním zahmlené moje Sidorovo.Myslela som, že sa to zas nevytiahne ako včera. Zato ja som sa vytiahla z postele a s náladou, že dnes už musím pohnúť kostrou. A predsa ma počase nenechalo v štychu! Vytiahlo sa, moje slniečko krásne, hmla mu ustúpila, ako keď vás zlá nálada opustí, keď sa na vás niekto usmeje, ako keď zacítite svoju šálku kávy a viete, že dnes bude nádherný deň..

Slniečko sa narozdiel odo mňa vykašľalo na pravideľné otravné politické táraniny, ktorým ja pravideľne každú nedeľu venujem náležitú pozornosť, pozorne počúvajúc našich ctených chlebodarcov a výbercov daní v jednom, skrátka som čestná občianka tohto štátu a nie je mi jedno, ako bude, nasiaknutá eurooptimizmom a euromenou.. Bude môj život istý, alebo.. Ani cvengot euromincí mi nezaručí šťastie, zdravie a teplé medziľudské vzťahy.. Tak whats go?

Ja, mama a sestra sme go aspoň autom.
Slniečko ma hrialo cez sklá a budilo ilúziu leta, ale krásne zlatisté stromy a hory popri ceste našich malých miest a dediniek
môj zrak uviedli do pravdy.. Jeseň sa už obliekla!
A našu prírodu narozdiel od šiat našich celebrít a zafajčených smotániek to zase raz nič nestálo..
Tie najkrajšie veci sú ešte stále celkom zadarmo, - chvala Bohu!
A kým to tak bude fungovať, svet, opravujem, aspoň príroda má zdravý rozum. Príroda je ozdravovňa bez štipky sebectva.
Skúsim občas zložiť eurookuliare a pozerať tak normálne, svojimi očami, aby som nezabudla.. Vy viete na čo..

Plodné, či neplodné dni?

Jeseň je zatiaľ taká nijaká, povedala by som..
A dni sa skacujú, zo všadiaľ sa na nás valí nie len dym zo záhrad,
- nádherná vôňa môjho detstva, - ale mňa už nevie očariť tak
ako kedysi.. Niečo sa stalo a ja to nezmením.. Mladá žena v
dvadsiatich siedmich rokoch by mala rozmýšľať inak ako ja
a zaoberať sa inými problémamy. A ja len fňukám nad sebou
a svojou literárnou kízou, pozerám na svet spoza okna, deleného
bielymi žalúziami a rozmýšľam, čo sa so mnou stalo.
A tak sa chytám každej slamky..
Chytila som sa aj záchranné lano v podobe úvahy, ktorú som
napísala dnes doobeda, - chcela som to mať z krku, hanbila by som
sa sama pred sebou, že neviem dodržať slovo. Tak som sa do toho pustila.
A chytám sa aj ďalších stbielok.. Nové topánky, nový účes, akákoľvek maličkosť,
ktorá na chvíľku rozžiari moju tvár. A tak vlastne na čo sa sťažujem?
Som aktívna.. Stačí len chcieť a jesenné slnko ma pošteklí aj cez hustý
dym zo susedného komína.. Nie zo susedovho, ale z môjho vnútra..

Sestry ošetrujú chorých, ale príde čas keď sa budú starať o zdravých..

Autorka výroku:

Florence Nightingelová.

Tento výrok mi vŕta v hlave od začiatku, priznám sa, mám s ním problémy.

Nie je to obyčajná veta, má v sebe posolstvo, ktoré sa snažím rozlúštiť.

Zdravotný personál, naše sestričky, - anjeli, ktorí lietajú po izbách,

Sú našimi prvými záchrancami, ony sú tie, na ktoré s úzkosťou

Voláme, „sestrička, je mi zle, pomôžte, zavolajte pána doktora!“

Sestričky a ich nezastupiteľná práca za mizerný plat, stále ich je

Nedostatok, dokonca nám títo anjeli odlietajú za lepším vybavením

Nemocníc, no najmä, lepšími platovými podmienkami.

Ale to nie je témou, na ktorý sa viaže táto veta..

Načo budú sestry, ak sa majú starať o zdravých?

Nebudú už zbytočné?

A vôbec, dožijeme sa niekedy toho, že všetci budeme

Stopercentne zdraví, že nikdy neokúsime na vlastnej koži

A aj jazyku pachuť liekov, nepríjemný zápach dezinfekčných

Roztokov, no najmä strach o seba a bezmocnosť?

Neverím, že je to možné, iba ak v raji..

Až tam naše krásne starostlivé sestričky odložia svoj

Šat a budú sa už len tešiť s nami, naveky vyliečenými..

Hudba nebeská, hudba budúcnosti, - kto si ako zaslúži,

Pravda?

Všetci sme jeden pre druhého potrební, - sestričky

Pre nás, - to každý vidí, - ale.. Z pohľadu, zo strany nás,

Pacientov, sme aj my prínosom pre ne?

A ako, čím môžeme prispieť, môžeme ich urobiť v ich

Neľahkej nezaplatenej práci aspoň trošku šťastnými?

Hundreme, frfleme, niektorí si dovolia tieto krehké

A pri tom silné ženy okrikovať, sú vulgárni a používajú

Slovník štvrtej krčmovej skupiny..

Všetko so všetkým súvisí.. Verím, že je možné týmto

Našim anjelom ukázať aj iný život, z tej našej strany,

Navzájom sa ovplyvňujeme.. Môže a má sa zdravotný personál

Od nás čo učiť? Ide to aj bez nadávok a večného frflania, že?

Vzťahy sú dnes všade zlé.. Ale ľudskosť sa vytratiť nesmie..

Potom, hoci vyliečení za pomoci našich anjelov budeme

Chorí stále aj keď opustíme nemocničné lôžka a zavrie sa

Za nami brána nemocnice a my sa opäť pustíme do bežného

Každodenného života..

No ony tam ostávajú..

A opäť deň čo deň a noc čo noc sa starajú a počúvajú

Naše ponosy za smiešny plat..

Kedy budú ošetrovať zdravých? Keď sa z našej aj ich

Strany postarám aby nevymizlo teplo, úsmev, ľudskosť..

ZIMA

Obesené slnko na oblohe

Sa blahosklonne usmieva

Spoza holých konárov

Ľudia sťahovaví

Okradnutí o leto

Odlietajú

Do teplejších sŕdc

Čakám tvoj nenávratný

zvrat

Do rodnej pôdy môjho

Chráneného územia

Skrehnutí bezdomovci

Sa chytajú za špinavé

Ruky a čisté svedomie

Statočných ľudí

Im prisype zopár drobných

- biela skryje špinu farizejstva

Na zamrznuté slzy padá

nádej - labute na jazere

- dezilúzia vernosti až po

utopenie

god bless you

zakrákajú verní

a odletia za jarou

a po čase príde

ochladenie

koľká zima

v poradí

zmrazila

môj úsmev

o čom sníva vtáčik v klietke
a čo láka zvieratá zavreté
za ohradou v zoo
na čo myslí väzeň keď
hľadí na svet spoza mreží

kde nájsť slobodu ktorá
trhá reťaze okovy
a predsudky
kde sloboda mlčky
kričí z očí zúfalcov
potestaných galejami
v rukách zákona

iné sú túžby biednych
a iné boháčov
aj vtákom v povetrí
a slobodným koňom
v šialenom cvale
je tesná uzda

čo neskúsiš to nespoznáš
iné sú túžby matiek a iné
žien slobodných

nik nie je väzeň spútaný
ak má v duši šum krídel
počuli ste pojem
otrok slobody

White night fantasy

noc kradne spánok a prikráda spomienky na budúcnosť
bezfarebná číra noc prilož si ju na dušu bude ťa liečiť
vygumuje skreslené načmárané predstavy o sebe
noc bielej fantázie

vždy sa robili skutky nekalé
noc im je na posmech
a Boh sám vraj spí
robia čo sa smie
desatoro hodnôt
prevrátených naruby

a ja sa usmievam
a teším sa so stretnutia
s Ním

noc bielej fantázie
kto mi čo urobí
pre každého inak
im nech vládne
Zlo veď si Ho zvolili
ja mám rande s dobroduškami
v bielej noci fantázie


budú robiť skutky nekalé
a nech oslepení tmou
a ja mám oči iba pre Teba
noc bielej fantázie
ma vyzlieka a ja odtancujem
ráno mám zas bližšie
k snom

Ostala mi túžba prosba

Zatúlaná hviezda

Už chce spadnúť

Mi do dlaní

A rozfúkať plamienok

Nádeje

Zrnko vesmírneho prachu

Z tej diaľky som sa zrazu

Ocitla v Tebe

Nie je to zúfalé ubúdanie

Splnu mesiac sa naplní

Ty to vieš tak to má byť

Ja dúfam že snáď

Rozumieš

Bezradným hviezdam

Žiariacich v duši

Túžbe po splne

Plnosti

Nemusí to zbadať

Svet postačí

Radosť vesmíru

Tvojho vo mne

A môjho v Tebe

Mlčím vyschnutá takmer

Mŕtva nehybná na prahu

Či za ním v polnočnom ráne

S oblečením donaha

V medzi zastávkach

Nekomplikovaných

Tichom kričiacich

Vzdychov – prosieb

O čo mi má vlastne ísť

Mlčím oblečená do

Nahoty duše nevýrazná

Čo je toto za nečas

V rozpuku a vrchole leta

Vnútorná teplota pod

Námrazou skrehnutých

Snov

Mlčím – a kto ma vyzve

Poď a prehovor

Nie o vás som bezhraničný

Sebec neriešim globálne

Katastrofy tohto sveta

Čo tú už môže trápiť - však mlčí

Mlčím a nechce sa mi plytvať

Darom slov sú príliš vzácne

Aby sa rozsypali do daromných

Sŕdc nenastavených očí a uší

Na stopkách pohľade ktorý

Blúdi všelikam len sa nepristaví

Na mne

Mlčím a budem kým nevykopneš

Dvere nerozlomíš zámku

Neroztopíš vo mne plačúcu

Gerdu a nevzkriesiš mi Kaja

Mlčím a ty sa čuduješ

A pokúšaš sa zastaviť

Aj ten krátky výbuch sopky

Láva ktorá sa už nedala

Zastaviť

Mlčím a ty chceš tak málo

Aby som vravela k veci

A tak keď konečne sa nadýchnem

Lapajúc po troške života

Čo mi – polomŕtvej uniká

Zasadíš ďalšiu ranu

Nechceš počuť krik o mojom

Mlčaní

Aspoň si mi dovolil toto

vymlčať na kúsok papiera

Moje malé veľké zázraky

Rada sa podelím o svoje malé, veľké zázraky, pre mňa tak podstatné..
Zázrak číslo 1.
Podarilol sa mi vypadnúť z chalupy, ako ja hovorím. A síce s rodinným príslušentsvom, ktorý tvoria moji veľavážení ctení rodičia a mladší súrodenci, ale predsa.. V piatok poobede som ešte sedela za svojím kompíkom a usilovne vyťukávala správy, vylievala som si srdiečko, že ako strááášne sa mi nechce nikam ísť a baliť sa.. No bola som presvedčená, že takto to so mnou ďalej nejde, všetko tu na mňa padalo, - nie len opticky, keď som sa pozrela hore na svoj dopraskaný plafón, - padala na mňa úzkosť a nuda, nemeniace sa predmety v mojej izbe a tá moja nečinnosť, ktorá ma zabíjala. Môj život sa predsa nemôže a nesmie ohraničiť iba na vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova a znova.. počítača a televízora. A čo ako milujem priestory domu, v ktorom žijem a vďaka Bohu, ešte stále sa ako tak hýbem, tá psychická stiesnenosť rástla vo mne každou hodinou a minútou, až celkom naplnila nie len priestoy, ale aj vonkajšie okolie môjho drahého domčúrika. Vedela som, že musí niečo prísť.. A ono prišlo! Víkend v milovanej Račkovej, v Západných Tatrách! Naveľa naveľa som si zbalila pár vecí, ktoré som pokladala za nevyhnutné pre svoju existenciu, - najmä sprej proti astme.

Naša päťčlenná rodina + náš pes, sme sa pohodlne usadili vo veľkom štvorkolesovom tátošovi a vyrazili sme za jediným účelom - zresetovať si myseľ a občerstviť duchav lone divokej tatranskej prírody. Prvú úvodnú prechádzku po okolí som zvládla bravúrne, sama som sa čudovala, že som na 1x ako sme prišli toľko prešla po vlastných. Staré známe asfaltové chodničky - kamping, cesta dolinou a račkovský potok, ktorý tvorí menší vodopádik a rodinná pohoda prispeli k osvieženiu nás všetkých. Arginko, náš malý bradáčik neustále pokúšaný svojim citlivým nufáčikom to ťahal na všetky strany a usilovne zachytával všetky možné stopy v okolí. Dokopy nikde nikoho, - pár odvážnych ostraváckych kempistov sa tichučko rozložilo na tráve a dýchajúc nefalšovaný tatranský vzduch sa ohrievali pri ohníku. Darmo, pred sezónou ani nohy, ale to by ste mali vidieť v strede leta, čo sa tam robí, na tatranskú prírodu až príliš hlučno, keď sa tu v račkovskom kampingu koná výstup na Kriváň, - to opíšem, keď prídem zase v auguste.. Počko mohlo byť aj lepšie, ale hlavná vec, že nepršalo.. Chata bola čistejšia ako moja izba, dalo sa jesť z podlahy, - ukážkový poriadok, - pred návalom niektorých "milovníkov" poriadku sme chválili neprítomného majiteľa chaty. Ach, zase telka, majstrovstvá sveta vo futbale a bulvárne časopisy, - knižku som zabudla doma, čo teraz?! No nič. Za ten pocit, že konečne čumím na iné steny a som v inom prostredí som vduchu jasala a zniesla aj mierny literárno čitateľský deficit.

V sobotu som si dopriala jeden menší, pre mna významný krok a zázrak.. Nenápadne som sa vytratila drahému príbuzenstvu z očí a vydala som sa smerom k potoku, nie ďaleko, len k tomu potoku a vodopádiku, ktorý som si aj nafotila do mobilu. Ach, ten pocit voľnosti a slobody! Naši sa na smrť vyľakali a rozbehli sa ma hľadať, už ma videli kdesi zapadnutú v rokline, či v jame, chudáci, viem, že mali strach, ale ja som neplánovala zdrhnúť za hranice do susedného Poľska! A za ten pocit slobody mi to stálo! Ďalší malý veľký zázrak sa stal na chate v Kráľovej Lehote, kde som sa stretla so svojím širším príbuzenstvom z maninej strany, - tety a ujovia, sesternice a bratranec s priateľkou... A ja, stále malá a nenápadná Berešnička s mobilom na krku som zachytávala každé jedno slovko o zážitkoch a pôžitkoch, smiechu a veselosti mojej drahej rodinky. Ten malý veľký zázrak pre maličkú Berešničku bol práve ten môj mobil.

Každý visel so svojim mobilom na uchu, každému podchvíľou ktosi volal.. A mne zavolal tiež! Môj starší priateľ, s ktorým sme si poctivo smskovali a neskôr osamote asi dvadsať minút volali. Bolo to pre mňa prvý krát, čo som sa cítila už nie ako prívesok svojich rodičov, ale ako niekto, kto má mobil a používa ho a nie len to, - niekto, na koho si spomenul niekto drahý a vzácny a to mimo širokej rodiny! Fantastický pocit, opäť sloboda, pocit, že aj na maličkú nenápadná Berešničku niekto myslí.. Moje sny sa plnia!
Tak máličko a pomaly, ale predsa! A raz, jedného krásneho dňa si možno malá nenápadná Berešnička privedie a predstaví niekoho, kto jej bude v živote oporou.. Áno, snívam, túžim po tom dni, kedy sa aj ja budem smiať so svojim anjelom po boku v kruhu rodiny a všetci uvidia a pochopia, že Boh ma odmenil, lebo On vidí aj v skrytosti..

Ale to je prevelikánsky zázrak pre maličkú nenápadná Berešničku zrejme zatiaľ priveľké sústo a pre ostatných priveľký šok, na ktorý nik nie je pripravený, - ale ja, svojimi malými veľkými zázrakmi sa pripravujem poctivo každým dňom, ktorý žijem medzi týmito svojimi štyrmi stenami, ktoré sú mi útočišťom, mojím malým kláštoríkom, od ktorých sa odrážajú moje hlasné vnútorné vzdychy a prosby, ktoré nik nepočuje, - dozrievam v nich a takto je to správne..

Ja a moji priatelia..

Ako opísať krásne prežité zážitky, ktoré sme zachytili na týchto pár fotiek?

Nebudem vám opisovať, kto je kto, - tých ľudí nik tak dobre nepozná ako ja..

Chcem sa podeliť o niečo iné.. Chcem vám povedať, čo pre mňa títo

Ľudia znamenajú..

Každý z nás potrebuje priateľa, niekoho, o koho sa môže oprieť,

Človeka bližšieho často krát ako najbližší príbuzní..

Ja rozlišujem medzi pojmamy a významom slova kamarát

A priateľ. Delíme ich preto, lebo nie každému môžete slobodne

Povedať, čo vás trápi. Ani ja sa nemôžem zdôveriť hocikomu

a s hocičím.. Týchto ľudí na fotografiách si veľmi vážim,

vážim si ich pre ich nezištnú lásku voči mne.

Akcie, z ktorých sú tieto fotky boli dve: Silvester roku 2007/2008

V mojom rodnom domčúriku a stretnutie pri reštaurácii

Gejdák, - nachádza sa nad mestom Ružomberok, odkiaľ pochádzam.

Bolo príjemné aprílové poludnie a popoludnie, keď sme si vychutnávali príjemné jarné slniečko, spestrené ešte chladným vetríkom.

Zvláštnosť mojich priateľov a našich stretnutí je v tom, že

Sme každý z iného kúta našej krajiny, - spája nás totiž náš milovaný

Internet.. Áno, už tušíte, kam mierim. Sú to presne tie novodobé

Vzťahy, charakteristické 21. storočím. Zoznámili sme sa cez

Pokec vďaka chatu. Sme malá skupinka kresťanov,

Preto nás spája ešte aj spoločná viera v Boha..

Každý sme iný, s rozdielnymi povahami a životmi, každý

Z nás žije ten svoj všedný, nudný život, spestrený práve

Týmito našimi chatárskymi stretkami. Deti by ste u nás

Nenašli, sme kategória ľudí vo vekovom rozpätí od 19

Až 40 rokov. A predsa deti sme, lebo sa neberieme až

Tak vážne a dokážeme brať život taký aký je, aký ho žijeme,

S vierou a nádejou, že Dobro zvíťazí..

Ak hovorím o tom prijatí, musím povedať, že pri týchto ľuďoch

A práve s nimi som zažila skutočné prijatie do spoločnosti,

Čo je pre mňa ako človeka s eb nesmierne dôležité,

Čo mi iste dáte za pravdu vy všetci, silní ľudia s krehkými krídlami

Motýľa... Na fotografiách ma môžete vidieť v pánskej spoločnosti,

Ďalšia z výhod týchto priateľstiev.. Mám rada mužov a cítim sa s nimi

Príjemne, sú to „moji chlapci,“ ku ktorým mám vrúcne, ale

Čisto priateľské city, - takto si vyrovnávam aspoň čiastočne

Deficit v citovej oblasti, - tu netreba komentár, debráci ma pochopia..

Na záver chcem dodať, že ľudí ako my sa netreba báť..

To je odkaz pre „zdravých“.

A pre nás motýlikov.. Robte si z ľudí priateľov a ukážte

Im, že máte čo dať každému, kto o vás bude stáť..

Radka Berešíková Motýlia princezná Slovensko.

Tarja Turunen - http://www.youtube.com/watch?v=VwbtbfAnI80&feature=related

I walk alone

Každý má tú cestu v sebe

Každý si ju musí prejsť sám

V tichu a bez sĺz s úsmevom

Na perách veď aj z najtmavšieho

Lesa vedie chodníček

S nocou príde Poznanie

Pravda o osamelej bytosti

Tvár je náhle vážna

Odhodená maska

Sa vysmieva v kúte

A ty už vieš kto

V skutočnosti si

V každej púšti Horí krík

A tak kráčam sama

A vyzúvam sa

Z pýchy obrátim

Svoje ego naruby

Vidím ťa kráčať za

Sebou

Medzičas básnika

Najsýtejšie farby dúhy sa ukážu

Na pozadí najtemnejšej oblohy

Slnko sa opiera na to tmavé plátno

A vo vzduchu sa vznáša

Prísľub znovu vzkriesenia života

Vták zaspieva najkrajšie keď

Má svoj krátky let zrátaný

Ten tichý plač pre nenávratne

Stratenú slobodu – bol čas

Letu a nastal čas zviazania

Krídel strata je krutá

Ale tak to už letí nie len

S vtáčatami

Medzičas čakania

Rast nových krídel

Zvyčajne nie je sladký

Nie bolesťou skúšaný

Ale z čakania bezvládny

Kladie básnik svoj

Osud nevyvolený na oltár

Medzičas nádychu

Medzičas kedy netuší

Správnu chvíľu

Nie je to jeho vôľa

Teraz stáť so srdcom

Ponáhľajúcim sa do cieľa

Nič nevidieť a nepočuť

Medzičas básnika

Sklonený v pokore

Večný čakateľ na

Zrelosť a inšpiráciu

Jeho medzičas topiacich

Sa vzťahov

A ostalo niečo ako

Nádej na nový let

A nový požehnaný

Dážď rozprestrie

Na tmavom plátne

Dúhu – možno sa

Ukáže červená

Escapist - Utečnec

Verím svojmu príbehu že skončí ako má

Verím svojej story a viem

Nebude to happy end

Bola som utečenkyňa sama pred

Sebou mohla som len dúfať v návrat

Bezpečné pristátie motýľa

Na kvete

Mohla som si zúfať ale

Dala som prednosť

Všednosti a Pravde

Utečenkyňa pred slobodou

Moje miesto je v

Kráľovstve nádeje a Lásky

Utečenkyňa pred pádom

Na zem z oblakov

Utečenkyňa na prahu

Večnosti

Koľko nás je Utečencov

Pred vlastným Svedomím

Verím nášmu príbehu

Všetko skončí ako má

Verím našej story

Neskončí happy endom

Zvolili sme si cestu

Na ktorú sa nevydajú

Tí čo milujú sladkú lož

Koľko nás je Utečencov

Pred vlastným svedomím

Neskončí to šťastne

Ale bude jasné

Že aj ja som jedna

Z vás blahoslavená

Lebo uverila v Pravý Domov

/The Kinslayer/

Niečo sem prichádza

Nebadane sa k nám zakráda

za nášho prvoplánového aplauzu

Také hlasy tu už boli

Že všetko treba nechať

Svojmu osudu že sa nedá

vyhnúť a ani presne vyrátať

spôsobené škody zasadené

rany smrteľné nemá kto

spočítať na tvárach

diabolský úškrn miesto

Božieho úsmevu

Niekto už je dospelý

Predčasne a priskoro

Na stromoch obesená

Beznádej

Na múroch krvou

Podpísaný rozsudok

Slobodne vyvolenej nevesty

Menom Smrť

Odkedy mladosť dýcha

Skazenosťou a odkedy

Vládne dušiam čierna

Zburcovali verejnosť

Chladnú a vypočítavú

Starú generáciu

Citlivú na najkrajší

Zvuk – cvengot mincí

A šum mora bankoviek

Dosiahli rozruch – dokedy

V čiernom sobášení

Zásnuby so smrťou

A krvavá nevinnosť

Z rúk strieka

Na naše svedomie