Mlčím vyschnutá takmer

Mŕtva nehybná na prahu

Či za ním v polnočnom ráne

S oblečením donaha

V medzi zastávkach

Nekomplikovaných

Tichom kričiacich

Vzdychov – prosieb

O čo mi má vlastne ísť

Mlčím oblečená do

Nahoty duše nevýrazná

Čo je toto za nečas

V rozpuku a vrchole leta

Vnútorná teplota pod

Námrazou skrehnutých

Snov

Mlčím – a kto ma vyzve

Poď a prehovor

Nie o vás som bezhraničný

Sebec neriešim globálne

Katastrofy tohto sveta

Čo tú už môže trápiť - však mlčí

Mlčím a nechce sa mi plytvať

Darom slov sú príliš vzácne

Aby sa rozsypali do daromných

Sŕdc nenastavených očí a uší

Na stopkách pohľade ktorý

Blúdi všelikam len sa nepristaví

Na mne

Mlčím a budem kým nevykopneš

Dvere nerozlomíš zámku

Neroztopíš vo mne plačúcu

Gerdu a nevzkriesiš mi Kaja

Mlčím a ty sa čuduješ

A pokúšaš sa zastaviť

Aj ten krátky výbuch sopky

Láva ktorá sa už nedala

Zastaviť

Mlčím a ty chceš tak málo

Aby som vravela k veci

A tak keď konečne sa nadýchnem

Lapajúc po troške života

Čo mi – polomŕtvej uniká

Zasadíš ďalšiu ranu

Nechceš počuť krik o mojom

Mlčaní

Aspoň si mi dovolil toto

vymlčať na kúsok papiera

Moje malé veľké zázraky

Rada sa podelím o svoje malé, veľké zázraky, pre mňa tak podstatné..
Zázrak číslo 1.
Podarilol sa mi vypadnúť z chalupy, ako ja hovorím. A síce s rodinným príslušentsvom, ktorý tvoria moji veľavážení ctení rodičia a mladší súrodenci, ale predsa.. V piatok poobede som ešte sedela za svojím kompíkom a usilovne vyťukávala správy, vylievala som si srdiečko, že ako strááášne sa mi nechce nikam ísť a baliť sa.. No bola som presvedčená, že takto to so mnou ďalej nejde, všetko tu na mňa padalo, - nie len opticky, keď som sa pozrela hore na svoj dopraskaný plafón, - padala na mňa úzkosť a nuda, nemeniace sa predmety v mojej izbe a tá moja nečinnosť, ktorá ma zabíjala. Môj život sa predsa nemôže a nesmie ohraničiť iba na vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova a znova.. počítača a televízora. A čo ako milujem priestory domu, v ktorom žijem a vďaka Bohu, ešte stále sa ako tak hýbem, tá psychická stiesnenosť rástla vo mne každou hodinou a minútou, až celkom naplnila nie len priestoy, ale aj vonkajšie okolie môjho drahého domčúrika. Vedela som, že musí niečo prísť.. A ono prišlo! Víkend v milovanej Račkovej, v Západných Tatrách! Naveľa naveľa som si zbalila pár vecí, ktoré som pokladala za nevyhnutné pre svoju existenciu, - najmä sprej proti astme.

Naša päťčlenná rodina + náš pes, sme sa pohodlne usadili vo veľkom štvorkolesovom tátošovi a vyrazili sme za jediným účelom - zresetovať si myseľ a občerstviť duchav lone divokej tatranskej prírody. Prvú úvodnú prechádzku po okolí som zvládla bravúrne, sama som sa čudovala, že som na 1x ako sme prišli toľko prešla po vlastných. Staré známe asfaltové chodničky - kamping, cesta dolinou a račkovský potok, ktorý tvorí menší vodopádik a rodinná pohoda prispeli k osvieženiu nás všetkých. Arginko, náš malý bradáčik neustále pokúšaný svojim citlivým nufáčikom to ťahal na všetky strany a usilovne zachytával všetky možné stopy v okolí. Dokopy nikde nikoho, - pár odvážnych ostraváckych kempistov sa tichučko rozložilo na tráve a dýchajúc nefalšovaný tatranský vzduch sa ohrievali pri ohníku. Darmo, pred sezónou ani nohy, ale to by ste mali vidieť v strede leta, čo sa tam robí, na tatranskú prírodu až príliš hlučno, keď sa tu v račkovskom kampingu koná výstup na Kriváň, - to opíšem, keď prídem zase v auguste.. Počko mohlo byť aj lepšie, ale hlavná vec, že nepršalo.. Chata bola čistejšia ako moja izba, dalo sa jesť z podlahy, - ukážkový poriadok, - pred návalom niektorých "milovníkov" poriadku sme chválili neprítomného majiteľa chaty. Ach, zase telka, majstrovstvá sveta vo futbale a bulvárne časopisy, - knižku som zabudla doma, čo teraz?! No nič. Za ten pocit, že konečne čumím na iné steny a som v inom prostredí som vduchu jasala a zniesla aj mierny literárno čitateľský deficit.

V sobotu som si dopriala jeden menší, pre mna významný krok a zázrak.. Nenápadne som sa vytratila drahému príbuzenstvu z očí a vydala som sa smerom k potoku, nie ďaleko, len k tomu potoku a vodopádiku, ktorý som si aj nafotila do mobilu. Ach, ten pocit voľnosti a slobody! Naši sa na smrť vyľakali a rozbehli sa ma hľadať, už ma videli kdesi zapadnutú v rokline, či v jame, chudáci, viem, že mali strach, ale ja som neplánovala zdrhnúť za hranice do susedného Poľska! A za ten pocit slobody mi to stálo! Ďalší malý veľký zázrak sa stal na chate v Kráľovej Lehote, kde som sa stretla so svojím širším príbuzenstvom z maninej strany, - tety a ujovia, sesternice a bratranec s priateľkou... A ja, stále malá a nenápadná Berešnička s mobilom na krku som zachytávala každé jedno slovko o zážitkoch a pôžitkoch, smiechu a veselosti mojej drahej rodinky. Ten malý veľký zázrak pre maličkú Berešničku bol práve ten môj mobil.

Každý visel so svojim mobilom na uchu, každému podchvíľou ktosi volal.. A mne zavolal tiež! Môj starší priateľ, s ktorým sme si poctivo smskovali a neskôr osamote asi dvadsať minút volali. Bolo to pre mňa prvý krát, čo som sa cítila už nie ako prívesok svojich rodičov, ale ako niekto, kto má mobil a používa ho a nie len to, - niekto, na koho si spomenul niekto drahý a vzácny a to mimo širokej rodiny! Fantastický pocit, opäť sloboda, pocit, že aj na maličkú nenápadná Berešničku niekto myslí.. Moje sny sa plnia!
Tak máličko a pomaly, ale predsa! A raz, jedného krásneho dňa si možno malá nenápadná Berešnička privedie a predstaví niekoho, kto jej bude v živote oporou.. Áno, snívam, túžim po tom dni, kedy sa aj ja budem smiať so svojim anjelom po boku v kruhu rodiny a všetci uvidia a pochopia, že Boh ma odmenil, lebo On vidí aj v skrytosti..

Ale to je prevelikánsky zázrak pre maličkú nenápadná Berešničku zrejme zatiaľ priveľké sústo a pre ostatných priveľký šok, na ktorý nik nie je pripravený, - ale ja, svojimi malými veľkými zázrakmi sa pripravujem poctivo každým dňom, ktorý žijem medzi týmito svojimi štyrmi stenami, ktoré sú mi útočišťom, mojím malým kláštoríkom, od ktorých sa odrážajú moje hlasné vnútorné vzdychy a prosby, ktoré nik nepočuje, - dozrievam v nich a takto je to správne..

Ja a moji priatelia..

Ako opísať krásne prežité zážitky, ktoré sme zachytili na týchto pár fotiek?

Nebudem vám opisovať, kto je kto, - tých ľudí nik tak dobre nepozná ako ja..

Chcem sa podeliť o niečo iné.. Chcem vám povedať, čo pre mňa títo

Ľudia znamenajú..

Každý z nás potrebuje priateľa, niekoho, o koho sa môže oprieť,

Človeka bližšieho často krát ako najbližší príbuzní..

Ja rozlišujem medzi pojmamy a významom slova kamarát

A priateľ. Delíme ich preto, lebo nie každému môžete slobodne

Povedať, čo vás trápi. Ani ja sa nemôžem zdôveriť hocikomu

a s hocičím.. Týchto ľudí na fotografiách si veľmi vážim,

vážim si ich pre ich nezištnú lásku voči mne.

Akcie, z ktorých sú tieto fotky boli dve: Silvester roku 2007/2008

V mojom rodnom domčúriku a stretnutie pri reštaurácii

Gejdák, - nachádza sa nad mestom Ružomberok, odkiaľ pochádzam.

Bolo príjemné aprílové poludnie a popoludnie, keď sme si vychutnávali príjemné jarné slniečko, spestrené ešte chladným vetríkom.

Zvláštnosť mojich priateľov a našich stretnutí je v tom, že

Sme každý z iného kúta našej krajiny, - spája nás totiž náš milovaný

Internet.. Áno, už tušíte, kam mierim. Sú to presne tie novodobé

Vzťahy, charakteristické 21. storočím. Zoznámili sme sa cez

Pokec vďaka chatu. Sme malá skupinka kresťanov,

Preto nás spája ešte aj spoločná viera v Boha..

Každý sme iný, s rozdielnymi povahami a životmi, každý

Z nás žije ten svoj všedný, nudný život, spestrený práve

Týmito našimi chatárskymi stretkami. Deti by ste u nás

Nenašli, sme kategória ľudí vo vekovom rozpätí od 19

Až 40 rokov. A predsa deti sme, lebo sa neberieme až

Tak vážne a dokážeme brať život taký aký je, aký ho žijeme,

S vierou a nádejou, že Dobro zvíťazí..

Ak hovorím o tom prijatí, musím povedať, že pri týchto ľuďoch

A práve s nimi som zažila skutočné prijatie do spoločnosti,

Čo je pre mňa ako človeka s eb nesmierne dôležité,

Čo mi iste dáte za pravdu vy všetci, silní ľudia s krehkými krídlami

Motýľa... Na fotografiách ma môžete vidieť v pánskej spoločnosti,

Ďalšia z výhod týchto priateľstiev.. Mám rada mužov a cítim sa s nimi

Príjemne, sú to „moji chlapci,“ ku ktorým mám vrúcne, ale

Čisto priateľské city, - takto si vyrovnávam aspoň čiastočne

Deficit v citovej oblasti, - tu netreba komentár, debráci ma pochopia..

Na záver chcem dodať, že ľudí ako my sa netreba báť..

To je odkaz pre „zdravých“.

A pre nás motýlikov.. Robte si z ľudí priateľov a ukážte

Im, že máte čo dať každému, kto o vás bude stáť..

Radka Berešíková Motýlia princezná Slovensko.