Moje malé veľké zázraky

Rada sa podelím o svoje malé, veľké zázraky, pre mňa tak podstatné..
Zázrak číslo 1.
Podarilol sa mi vypadnúť z chalupy, ako ja hovorím. A síce s rodinným príslušentsvom, ktorý tvoria moji veľavážení ctení rodičia a mladší súrodenci, ale predsa.. V piatok poobede som ešte sedela za svojím kompíkom a usilovne vyťukávala správy, vylievala som si srdiečko, že ako strááášne sa mi nechce nikam ísť a baliť sa.. No bola som presvedčená, že takto to so mnou ďalej nejde, všetko tu na mňa padalo, - nie len opticky, keď som sa pozrela hore na svoj dopraskaný plafón, - padala na mňa úzkosť a nuda, nemeniace sa predmety v mojej izbe a tá moja nečinnosť, ktorá ma zabíjala. Môj život sa predsa nemôže a nesmie ohraničiť iba na vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova vypnutie a zapnutie a znova a znova.. počítača a televízora. A čo ako milujem priestory domu, v ktorom žijem a vďaka Bohu, ešte stále sa ako tak hýbem, tá psychická stiesnenosť rástla vo mne každou hodinou a minútou, až celkom naplnila nie len priestoy, ale aj vonkajšie okolie môjho drahého domčúrika. Vedela som, že musí niečo prísť.. A ono prišlo! Víkend v milovanej Račkovej, v Západných Tatrách! Naveľa naveľa som si zbalila pár vecí, ktoré som pokladala za nevyhnutné pre svoju existenciu, - najmä sprej proti astme.

Naša päťčlenná rodina + náš pes, sme sa pohodlne usadili vo veľkom štvorkolesovom tátošovi a vyrazili sme za jediným účelom - zresetovať si myseľ a občerstviť duchav lone divokej tatranskej prírody. Prvú úvodnú prechádzku po okolí som zvládla bravúrne, sama som sa čudovala, že som na 1x ako sme prišli toľko prešla po vlastných. Staré známe asfaltové chodničky - kamping, cesta dolinou a račkovský potok, ktorý tvorí menší vodopádik a rodinná pohoda prispeli k osvieženiu nás všetkých. Arginko, náš malý bradáčik neustále pokúšaný svojim citlivým nufáčikom to ťahal na všetky strany a usilovne zachytával všetky možné stopy v okolí. Dokopy nikde nikoho, - pár odvážnych ostraváckych kempistov sa tichučko rozložilo na tráve a dýchajúc nefalšovaný tatranský vzduch sa ohrievali pri ohníku. Darmo, pred sezónou ani nohy, ale to by ste mali vidieť v strede leta, čo sa tam robí, na tatranskú prírodu až príliš hlučno, keď sa tu v račkovskom kampingu koná výstup na Kriváň, - to opíšem, keď prídem zase v auguste.. Počko mohlo byť aj lepšie, ale hlavná vec, že nepršalo.. Chata bola čistejšia ako moja izba, dalo sa jesť z podlahy, - ukážkový poriadok, - pred návalom niektorých "milovníkov" poriadku sme chválili neprítomného majiteľa chaty. Ach, zase telka, majstrovstvá sveta vo futbale a bulvárne časopisy, - knižku som zabudla doma, čo teraz?! No nič. Za ten pocit, že konečne čumím na iné steny a som v inom prostredí som vduchu jasala a zniesla aj mierny literárno čitateľský deficit.

V sobotu som si dopriala jeden menší, pre mna významný krok a zázrak.. Nenápadne som sa vytratila drahému príbuzenstvu z očí a vydala som sa smerom k potoku, nie ďaleko, len k tomu potoku a vodopádiku, ktorý som si aj nafotila do mobilu. Ach, ten pocit voľnosti a slobody! Naši sa na smrť vyľakali a rozbehli sa ma hľadať, už ma videli kdesi zapadnutú v rokline, či v jame, chudáci, viem, že mali strach, ale ja som neplánovala zdrhnúť za hranice do susedného Poľska! A za ten pocit slobody mi to stálo! Ďalší malý veľký zázrak sa stal na chate v Kráľovej Lehote, kde som sa stretla so svojím širším príbuzenstvom z maninej strany, - tety a ujovia, sesternice a bratranec s priateľkou... A ja, stále malá a nenápadná Berešnička s mobilom na krku som zachytávala každé jedno slovko o zážitkoch a pôžitkoch, smiechu a veselosti mojej drahej rodinky. Ten malý veľký zázrak pre maličkú Berešničku bol práve ten môj mobil.

Každý visel so svojim mobilom na uchu, každému podchvíľou ktosi volal.. A mne zavolal tiež! Môj starší priateľ, s ktorým sme si poctivo smskovali a neskôr osamote asi dvadsať minút volali. Bolo to pre mňa prvý krát, čo som sa cítila už nie ako prívesok svojich rodičov, ale ako niekto, kto má mobil a používa ho a nie len to, - niekto, na koho si spomenul niekto drahý a vzácny a to mimo širokej rodiny! Fantastický pocit, opäť sloboda, pocit, že aj na maličkú nenápadná Berešničku niekto myslí.. Moje sny sa plnia!
Tak máličko a pomaly, ale predsa! A raz, jedného krásneho dňa si možno malá nenápadná Berešnička privedie a predstaví niekoho, kto jej bude v živote oporou.. Áno, snívam, túžim po tom dni, kedy sa aj ja budem smiať so svojim anjelom po boku v kruhu rodiny a všetci uvidia a pochopia, že Boh ma odmenil, lebo On vidí aj v skrytosti..

Ale to je prevelikánsky zázrak pre maličkú nenápadná Berešničku zrejme zatiaľ priveľké sústo a pre ostatných priveľký šok, na ktorý nik nie je pripravený, - ale ja, svojimi malými veľkými zázrakmi sa pripravujem poctivo každým dňom, ktorý žijem medzi týmito svojimi štyrmi stenami, ktoré sú mi útočišťom, mojím malým kláštoríkom, od ktorých sa odrážajú moje hlasné vnútorné vzdychy a prosby, ktoré nik nepočuje, - dozrievam v nich a takto je to správne..