Bola so m trikrát pri mori.
Trikrát na mňa zapôsobilo fascinujúcim dojmom.
Zimomriavky na celom tele som mala prvýkrát,
keď som netrpezlivo naťahovala krk a otáčala
hlavu na všetky strany ešte sediac v aute,
kde už to more je?! A zrazu sa mi vynorilo
v celej svojej nádhere, trblietajúce sa, splývajúce
s belasou oblohou, na ktorej nebolo jediného
mráčka, len slnko, odrážajúce sa od pohyblivej
hladiny. Videla som more z terasy nášho privátu,
vždy iné, v neustálej premene v horúcom dni.
Videla som ho v noci, nie, vtedy ho nebolo
ani možné dobre vidieť, len akýsi náznak
mora, ale bolo priamo predo mnou, čierna
hýbajúca hladina, pracovalo neustále,
upozorňovalo na seba, za noci útočilo na sluch
- v tme sa dalo lepšie sústrediť na jeho symfóniu
prílivu.. Ráno ma rozobralo do nového dňa,
nedá sa spať, priam je to hriech, more ma lákalo,
výbilo, túžilo sa stretnúť a jeho volaniu a slanému
mámniu sa odolať nedá.

Nikdy nie je more krajšie ako skoro ráno.
Je priezračne čisté, tak čistú vodu nevidíte
nikde. Za noc sa prečistilo a bolo opäť pokojné,
pripravené prijať nás, ľudí. A mne iba teraz
po dvoch mesiacecoch od dovolenky prišla
na um symbolika našich dní.
To čisté more zrána mi pripomenulo, že každý
deň dostávame novú šancu, môžme začať odznova.
Každý jeden deň.. Nie, nie je nám súdené zbaviť
sa problémov, no za noc sa niečo stane.
Odplavíme starosti a ponoríme sa do mora spánku.
Nová šanca pre každého z nás. Čistí ako more.
Začať deň s čistým štítom, to nám ponúka
Božia láska.

UMENIE 2.

V dobe postmoderny, keď všetko chytá akýsi retro štýl už ani neviem, čo je a čo nie je umenie, kam mám to množstvo elementov zaradiť.
Od konfekcie, filmy, očenášovú televíziu, rozhlas náš každodenný a internet stále cennejší nad zlato. A móda, keď najvychytenejším džobom dnes je hair stylista, vizážista a návrhár, aby ste boli vždy in a božechráň out, aby ste mali na každú príležitosť dokonalý outfit a vizáž hollywoodskych hviezd, - aj my už máme svojich horných, - určite nad desaťtisíc, - za umenie sa pokladá všetko..
Ako asa obliekate a hlavne za koľko, v čom sa vozíte, umenie ako jesť, kedy je vhodná doba na počatie maximálne prípustného jdného dieťaťa atak ďalej a ďaleko, preďaleko siaha všemocné "umenie" postmoderny v dvadsiatom prvom storočí..
Umenie klamať a petvarovať sa tu bolo vždy a od nepamäti, len si to niektorí dobročinní šmrncli troškou ľudskosti na opustených a týraných a inak hladujúcich po troške lásky a pravdy a milých slov.

Umenie v sexe a vo vzťahoch, zo všadiaľ sa na mňa valí a ja sa už len blahosklonne usmievam nad tým, ako si zlepšiť zbabrané vzťahy, ako podvádzať a zatĺkať na každom kroku, ako dosiahnuť úžasný tantrický sex a ako sa spoľahlivo chrániť, aj to je umenie, - ja to skôr považujem za vyhnutie sa realite a normálnosti. Ale nech si každý má, čo chce, aké umenie to bude sa z toho všetkého vysekať a bohorovne vstať a kráčať ďalej, - kam? Do samého umenia nie žiť, ale umrieť s úsmevom a akože čistým svedomím..

Umenie variť, umenie piecť, umenie sa rozhodnúť v správnej chvíli a postaviť sa proti davu, umenie plávať proti prúdu, umenie vysloviť hlasné áno a nebojácne nie, umenie krotiť vášeň a uchrániť seba aj iných od zlomeného srdca a blázinca, umenie trpieť, umenie žiť,
umenie umierať, umeni veriť bláznom a deťom, umenie kriesiť nádej a zachraňovať nenarodených, umenie pozrieť do tváre dieťaťu s leukémiou a umenie utrieť slzy tomu, čo je statočnejší ako ja, umenie slobody, pravej, skutočnej, umenie neľúbiť ľúbeného, umenie dostať sa až na vrchol svojich síl a dať sa pribiť na kríži, umenie život stratiť a ešt väščie umenie ho znova a inak žiť, umenie nájsť sa pozbierať zvyšky rozbitého zrkadla.. A umenie sa na seba v tom pozliepanom zrkadle pozrieť, umenie povedať áno, som hajzeľ, umenie povedať prepáč...
Nedá sa ujsť, pred sebou neutečieš, spieva Tásler.
Ujdeme pred dnešným "umením?"

UMENIE 1.

Od malička ma priťahovalo.
Fascinovaná som si listovala v knižkách, - naši ma vždy zásobovali kvalitnou literatúrou, vždy vo mne podporovali moje talenty, dávali mi krídla, ktoré stačilo roztiahnuť a už som lietala v svojom svete fantázie.. Nie rozprávok.. Narodila som sa s umeleckou dušou a pokiaľ mi stav dovoľovalo dala som si voľnosť. Tak som sa rozplývala nad zbierkami od Pijoána, jeho hrubé knihy boli ťažké a veľké a ja som v nich listovala stránku po stránke, kĺzala som očami a rukami po kvalitnom kriedovom papieri a čítala autorov známych maliarov.
Veselo a rozkokošene sa na mňa usmievali barokové a rokokové dámy v svojich krinolínach, vzdychala som nad dobovými šatami a najmä jemnými odtienkami ich zdravým kypiacej pleti, - vtedy boli v móde moletky, dnes by sa z nich smial celý svet.. Nuž čo, doba je doba a svoje prísne okuliare, ktoré zaostria aj na maličké nedokonalosti si nezloží.. To bolo moje detstvo a ranná mladosť, dlho som sa tešila z krásnych olejomalieb, temperových a anylinových plátien, z krásnych, ale príliš vážnych bez detského úsmevu infantiek a dvoných dám, ktoré sa ešte aj dnes prísne pozerajú v galériách Prado Madrid, či parížskeho Louvre.. A potom ruská škola.. Detailne zachytená bieda cárskeho ruska, brezové lesy, zasnený Puškin, či ikony Madony s dieťaťom.. Rusko a jeho sibírske zimy, biedne do zem zatlačené zemľanky, alebo bojari, či hravé ruské leto na dedine, chudobnej zemľanke.. Takto ľudia žili, takí boli, taká bola ich doba, ako ju zachytili svojimi zázračnými štetcami maliari šírej Matičky Rusi.
A na strane druhej nehorázny prepych Carskeho sela, Katarininho dvora, či Petrodvorca, Fabergerovo vajce, východná šľachta sa predsa nemohla dať zahanbiť a zaostať za parížskym Versaillom a inými dominantami civilizovanej západnej Európy.. Trojanova galéria a Ermitáž skrývajú bohatsvtvo neoceniteľnej hodnoty a nádhery..

A ja, malé dievčatko a dospievajúca mladá dáma, očarená umením, pokúšala som sa pochopiť celú vážnosť tej doby - neskutočnej biedy a nehorázneho snobizmu, všetku ľahkosť a povoľnosť nemravných červenajúcich sa dám a dobre živených nahých tiel oslavujúcich ich bežné radosti a víťazstvá v bitkách na poli svetových dejín aj na tých domácich.. Oslavy na počesť boha Bakchusa, Bakchanálie..

A tak som si v svojom malom svete tvorila svoje vlastné umenie.
Roztiahnuté papiere a pastelky všetkých druhov, vodovky, temperky boli mojou súčasťou, moja dušička bola ľahká a hravá, farebná ako dúha, rozochvelá ako vzduch letného rána a vášnivá ako sparná letná noc.. To som všetko prenášala na svoje malé potréty. Ruky a tváre, zástupy postáv tvorili svet čistého dieťaťa, tak veľmi izolovaného od kamarátov v svojom veku. Vyrástla som.. A už ma nadchýna svet internetu, svet priateľov z opačnej strany portála, dušička je online a už si nemusí vymýšľať imaginárnych ujov a tety, mám ich nadosah.. Zažiadalo sa mi vytiahnuť farby z duše a nakresliť niečo
do počítača, možno sa vydám touto cestou a opäť to bude umenie,
moje umenie.. Kde mi však zapadol kľúčik od farbičiek môjho detstva?

Život je o

Donekonečna bojujem s mamou o poriadok vo svojej izbe.
Moja úbohá pracovitá maminka má utvelú predstavu, že
jedine v poriadku sa človek môže dobre cítiť a plne sa
realizovať.. A pomáha mi s ním ako vládze..
Lenže ja nemôžem za to, že mne na tom, či mám pár
milých drobností okolo seba až tak nezáleží, skrátka
mne to žily nereže. Môžem ja za to, že pr mňa sú
podstatné celkom iné veci? Ja mám svoj poriadok,
ktorý považujm za oveľa dôležitejší, poriadok
v sebe, v svojej duši, ten je pre mňa prioritou začiatku
aj konca mojich všedných nezaujímavých dní.
A pri tom ja milujm poriadok a keď sa mi mama chytí
do upratovania opakujúc neustále tie isté vety ako
aspoň papieriky si po sebe vyhoď, to predsa dokážeš
a behá po celom dome a odkladá po každom neporiadnikovi
jeho "milé drobnosti," vtedy sa aj napriek jej frfotaniu cítim
ako v raji. Učeš sa, umy sa, obleč sa. Čo si ty za ženu,
v tvojom veku som už dávno mala teba, opakuje mi dôrazne
akoby som to nevedela, že aj ona bola mladá. Dobre vie,
že mám so sebou problémy, preto ma takto motivuje.
Kedysi, v časoch mojej hlúpej búrlivej mladosti mi to
išlo poriadn na nervy a bola som vytočená na maximum,
ale v mojom veku, v rokoch mojej mamy, "keď som ťa
mala," ma to jej frfotanie na moje bordelárstvo vôbec
netankuje a páve naopak, viem, že jej na mne záleží,
že chce aby som bola dobre vyzerajúca mladá žena
a nie tá šlampentná, nemožná žena, ktorá sa na obed
vykydne z postele a straší dlho do noci.
Pre mňa je život o inom.. Svoje dni neanalyzujem podľa
poriadku a bolderárstva, ale podľa intenzity bolesti,
ktorú mi pravideľne dávkuje moje telo.
A papieriky na zemi, šaty na stoličke, knižky v posteli
a iné veci, bez ktorých sa nezaobídem.. Prosím vás..
Život je o spúste iných maličkostí, no najmä o istote,
že niekto vás miluje a niekomu nie je jedno ako vyzeráte
a v akom postredí žijete. Pokiaľ som pre niekoho taká
dôležitá, potom sa v tom svojom neporiadku cítim
ako v najčistejšom päť hviezdičkovom hoteli.

Pristihla som sa, že zase na neho myslím viac ako by bolo žiadúce..
Opäť bol so mnou všade kam som sa pohla, tak ako po celé tie nekonečné roky, keď ma, pravdaže úplne nevedome "strážil" a hrial na každom kroku a pri každej činnosti..A to isté sa zopakovalo nedávno..

Bol so mnou na terase, keď som chytala jesenné slnko a vietor do vlasov, viedli sme rozhovory len tak, o všetkom, komentoval spolu so mnou televízne súťaže, všetky relácie, spoločne sm riešili politiku
a krútili hlavou, kam to spejeme, - pravdaže do záhuby, na tom sme sa vzácne zhodli.. Počúval so mnou moju obľúbenú hudbu, vždy sme mali rovnaký vkus a dokonca som sa pred ním nehanbila spievať, napodobnujúc moju milovanú Tarju, on sa usmieval, bol môj jediný divák a ja som sa preto, kvôli nemu snažila ešte viac, najviac, ako som vládala, on bol jediný ochotný poslucháč a nikdy sa mi nevysmial, aj za to som ho milovala..

A bol so mnou aj v posteli, čítali sme spolu knižku a keď som zhasla svetlo všetko sa opakovalo ako po všetky tie roky, boli sme skrátka spolu, pri sebe stúlení, nebolo viac samoty a keď nás pemohol spánok, úsmev mi krášlil tvár, - nočný farebný motýľ iba pre neho..

Ráno bolo rovnaké, bol so mnou, spolu sme sa budili do ďalšieho dňa a mne sa zrazu už nechcelo spať, lebo on bol so mnou..Viete, aké sú nádherné rána s milovanou osobou? Za oknami sa prevaľovala septembrová hmla, ale v mojej izbe žiarilo slnko a leto, naše leto a vôňa našich káv. A opäť sme spolu čítali môj román, leniví na všednosť, keď vládne dňom sivá.. On bol so mnou a to bolo to podstatné, na ničom nezáležalo, ani na neporiadku okolo mňa, záleží na takých hlúpostiach, keď ste práve dobyli vesmír?

On tu bol so mnou.. Živý, skutočný, reálny, krásny..
Ale nemôže.. Nemôžme.. Niečo som si uvedomila..
Kedysi mi sny pomáhali prežiť, dnes ma brzdia a zatláčajú do kúta..
A to už nechcem.. Stal sa pre mňa magnet, krátky útek od seba.
Asi to už ide s vekom, ja neviem, ale povedala som mu zase choď, odíď. Už to nebolelo, naopak, opäť som to ja, sama sebou a sama so sebou, bez neho. Bez jeho objatia a úsmevu, jeho teplých srdečných očí.. A tentoraz viem, že som ho nestratila, už o neho neprídem nikdy.
V čase núdze sa objaví a budeme spolu. Je mojou súčasťou, a čo na tom, že ja do jeho sveta nepatrím? A netuším, kde skutočne je, kde a s kým žije, komu patrí jeho úsmev, jeho hlas, komu patrí on? Nepátram.. Hlavné, že niekde je.. Zjaví sa, keď ho nebudem čakať, tako vždy doteraz. Ak ho nechám žiť, nemusím sa hanbiť za svoje city. Už nikdy.