Pristihla som sa, že zase na neho myslím viac ako by bolo žiadúce..
Opäť bol so mnou všade kam som sa pohla, tak ako po celé tie nekonečné roky, keď ma, pravdaže úplne nevedome "strážil" a hrial na každom kroku a pri každej činnosti..A to isté sa zopakovalo nedávno..

Bol so mnou na terase, keď som chytala jesenné slnko a vietor do vlasov, viedli sme rozhovory len tak, o všetkom, komentoval spolu so mnou televízne súťaže, všetky relácie, spoločne sm riešili politiku
a krútili hlavou, kam to spejeme, - pravdaže do záhuby, na tom sme sa vzácne zhodli.. Počúval so mnou moju obľúbenú hudbu, vždy sme mali rovnaký vkus a dokonca som sa pred ním nehanbila spievať, napodobnujúc moju milovanú Tarju, on sa usmieval, bol môj jediný divák a ja som sa preto, kvôli nemu snažila ešte viac, najviac, ako som vládala, on bol jediný ochotný poslucháč a nikdy sa mi nevysmial, aj za to som ho milovala..

A bol so mnou aj v posteli, čítali sme spolu knižku a keď som zhasla svetlo všetko sa opakovalo ako po všetky tie roky, boli sme skrátka spolu, pri sebe stúlení, nebolo viac samoty a keď nás pemohol spánok, úsmev mi krášlil tvár, - nočný farebný motýľ iba pre neho..

Ráno bolo rovnaké, bol so mnou, spolu sme sa budili do ďalšieho dňa a mne sa zrazu už nechcelo spať, lebo on bol so mnou..Viete, aké sú nádherné rána s milovanou osobou? Za oknami sa prevaľovala septembrová hmla, ale v mojej izbe žiarilo slnko a leto, naše leto a vôňa našich káv. A opäť sme spolu čítali môj román, leniví na všednosť, keď vládne dňom sivá.. On bol so mnou a to bolo to podstatné, na ničom nezáležalo, ani na neporiadku okolo mňa, záleží na takých hlúpostiach, keď ste práve dobyli vesmír?

On tu bol so mnou.. Živý, skutočný, reálny, krásny..
Ale nemôže.. Nemôžme.. Niečo som si uvedomila..
Kedysi mi sny pomáhali prežiť, dnes ma brzdia a zatláčajú do kúta..
A to už nechcem.. Stal sa pre mňa magnet, krátky útek od seba.
Asi to už ide s vekom, ja neviem, ale povedala som mu zase choď, odíď. Už to nebolelo, naopak, opäť som to ja, sama sebou a sama so sebou, bez neho. Bez jeho objatia a úsmevu, jeho teplých srdečných očí.. A tentoraz viem, že som ho nestratila, už o neho neprídem nikdy.
V čase núdze sa objaví a budeme spolu. Je mojou súčasťou, a čo na tom, že ja do jeho sveta nepatrím? A netuším, kde skutočne je, kde a s kým žije, komu patrí jeho úsmev, jeho hlas, komu patrí on? Nepátram.. Hlavné, že niekde je.. Zjaví sa, keď ho nebudem čakať, tako vždy doteraz. Ak ho nechám žiť, nemusím sa hanbiť za svoje city. Už nikdy.